Próza Jeseň sa odohráva v 90. rokoch 20. storočia. Udalosti denného života, práca na divadelnej hre, nový scenár, prestrihy do minulosti, blízke osoby (žena, dcéra, vnučka, ale aj mŕtvi rodičia), svet (prímestská dedina, niečo z Bratislavy), to všetko poprekladané reflexiami najmä na biblické témy. Ale nechýba ani politika či vyhranený názor na práve aktuálny problém. Slobodove súdy sa časom stávajú jednoznačnejšími, je tu menej relativizovania, kdesi v pozadí zostávajú parodické prvky, ustavične je však prítomné sebapozorovanie, presné a neiluzívne. Všednosť, prezentovaná v drobných scénkach bežného života, v dialógu či iba jeho útržku vytvára umelecky absolútne presnú paralelu „podstaty“ života.