Kniha sa zamýšľa populárno-vedeckou formou nad fenoménom čítania na Slovensku v dlhom 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež, ženy, ale i obyčajní ľudia čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov.

Preto dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili prekladmi a bohatou vydavateľskou činnosťou cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať a posilňovať v slovanskom povedomí. S vydávaním, písaním a čítaním kníh úzko súviseli i obrazové prílohy, ktoré sprístupňovali text, rozvíjali fantáziu a dokázali literatúru i „predávať“. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede.